Čaute milovaní. Neverila som, že toto bude niekedy napísané. Teda, ani som o tom nesnívala. Modlím sa za vás všetkých, aby ste týmto svedectvom našli novú nádej, aby ste videli, že Otec vidí každú slzu, každý boj, a že to čo na nás dopustí, nie je so zámerom zničiť nás, ale posilniť a zároveň zjaviť Jeho slávu uprostred najväčšej temnoty. Moja depresia nebola výnimkou.
Diabol sa ma snažil zničiť z každej strany a robil všetko preto, aby som sa vrátila k životu bez Boha.
Depresia prišla do môjho života tak náhle
Keď som sa obrátila (začala reálne veriť) k Bohu pred troma rokmi, najprv to bolo krásne, no potom prišli hrozné boje. Diabol sa ma snažil zničiť z každej strany a robil všetko preto, aby som sa vrátila k životu bez Boha, aj cez posmešky ľudí a nepochopenie. Všetko to prišlo do môjho života tak náhle, keď sa na mňa začal valiť problém za problémom, ktorý som už nevládala niesť psychicky. No vďaka Bohu, že som mala pri sebe ľudí, ktorí ma neustále držali vo viere a Boh sa mi cez nich prihováral.
A cez tie všetky boje ma sprevádzalo slovo, ktoré mi bolo prorokované cez kňaza: “Budeš mať vieru ako dom postavený na skale.. prídu búrky, víchor, záplavy, ale tvoj dom bude pevne stáť”. Toto slovo ma drží od začiatku mojej viery. Boli to naozaj ťažké roky, ale naozaj požehnané, lebo ak by tie preplakané noci a dni neboli, momentálne by som nepísala toto svedectvo a nebola radostná, tak ako ešte nikdy. Bez bojov by som nemala vieru akú mám, bez bolestí, ktoré na mňa dopustil a cez ktoré ma posilnil, by sa moja depresia nedala ustáť.
Diabol trafial presne tam, kde to najviac bolelo
Útoky diabla boli z každej strany. Na moju rodinu, na moju školu, ktorou som bola neskutočne spútana stresom, na moju identitu, na moju slobodu, nevysvetliteľné “choroby”. Na celé moje ja. Diabol trafial presne tam, kde ma to najviac bolelo. A tak som vďačná Bohu, že začal vyberať nože z môjho srdca presne vtedy, kedy mal. Myslela som si , že to už neznesiem.. ale teraz môžete čítať toto svedectvo.
Postupne som sa viac bála vyjadriť svoj názor, svoje emócie, svoje pocity, svoj vkus, svoje presvedčenia kvôli strachu zo zranenia.
Veľakrát som sa snažila ísť proti klamstvám v mojej hlave
Depresia zo mňa robila človeka, ktorý sa chce skrývať pred spoločnosťou, takmer nikdy som nemohla otvoriť svoje srdce, lebo som sa bála hovoriť o hocijakej maličkosti v mojom živote. Postupne som sa viac bála vyjadriť svoj názor, svoje emócie, svoje pocity, svoj vkus, svoje presvedčenia kvôli strachu zo zranenia. A veľakrát som sa snažila ísť proti klamstvám v mojej hlave, preto si ľudia možno ani nemuseli všimnúť čo žijem, ale hrozne ma to vyčerpavalo.
Depresia spôsobila, že časom som už nemala chuť nikde chodiť
Keď som chcela, aby moja depresia ostala skryta tak ostala. A som si istá, že ľudia, ktorí ma poznajú, si vôbec nevšimli, že s niečim bojujem. Dávala som si na tvár masku pred ľuďmi a veľakrát sa tvárila, že som v pohode, lebo som to musela robiť. Prišla som domov a zrútila sa v slzách. A opäť som sa musela skrývať pred rodinou, aby si nič nevšimli. Vedela som, že už aj z najmenšej bolesti vo mne vznikne úzkosť, preto som sa snažila čo najviac vyhýbať veciam, ktoré chcú proste (pre mňa) odvahu aj v maličkostiach. Časom som nemala už chuť nikde chodiť, vyhýbala som sa veľkým podujatiam, a ak som aj niekde šla, mala som hrozné boje v hlave a hrozný strach. Počula som neustále aká som trápna, cítila ako ma nebaví život, aká som neschopná a iné sprostosti od diabla.
Vedela som aký je to oslobodzujúci pocit byť preč od ľudí, kde si konečne môžem vydýchnuť a byť tým, kým smiem byť. Plakala som takmer deň čo deň v kúpeľni na zemi, ktorá zniesla už million sĺz, aby som sa skryla pred rodinou, ktorá doteraz neveie, že depresia zasiahla aj môj život. Z toho chaosu v hlave som si trhala vlasy, kričala som tak, aby ma nikto nepočul, takže ten krik bol skôr vnútri ako navonok.. O to viac bola bolesť neznesiteľná a ja som už len čakala, či sa fyzicky nezrúti aj moje telo. Až som miestami nemohla dýchať a v tom som sa musela zastaviť.
Nedokázala som sa pozerať na ľudí, ktorí boli šťastní, lebo ma to hrozne bolelo.
Zanechalo to tak veľa následkov v mojom srdci a ja som už nedokázala žiť s ÚPRIMNÝM úsmevom na tvári. Nedokázala som sa pozerať na ľudí, ktorí boli šťastní, lebo ma to hrozne bolelo.. Chcela som neexistovať. Mala som tak zahmlené oči. A to všetko ovplyvnilo celú moju myseľ, kedy som už nedokázala pozitívne myslieť. Vo všetkom som videla veľké bremeno. Bola som naozaj tak krehká. Vytočilo ma aj to, čo vás vytočiť nemá. Vyčerpanosť srdca. Doslova.
Každá spokojnosť bola zrazu preč. Malé veci, ktoré mi kedysi prinášali radosť boli zrazu k ničomu. A aj tá najľahšia práca, ktorú som mala v daný deň urobiť, bola pre mňa hrozným bremenom..úplne som stratila zmysel života. Milovala som plač, lebo bol pre mňa oslobodzujúci. A zároveň som ho neznášala. Nič ma nenapĺňalo, nedokázala som sa pozerať na veci tak, ako kedysi.
Som ten typ človeka, ktorý musel mať vždy všetko pod kontrolou. Všetko čo som urobila, muselo byť dokonale, lebo v mojej mysli bolo: ,,ak urobím chybu, ľudia si to zapamätajú, budú ma súdiť, smiať sa mi do konca života“ a zo všetkých veci, ktoré vy považujete za normálne som bola ja extrémne nervózna. Moje srdce bolo postupne viac a viac krehké a ľudia ma dokázali zraniť aj vtedy, keď to nemysleli v zlom.
Celé 2 mesiace som spala a plakala v posteli. Dokázala som to aj deň čo deň.
Moje leto 2018? Pamätám si, ako som si pred tým letom hovorila ako ho chcem naplno využiť, nanovo bojovať v modlitbe. Viete čo sa stalo? Celé 2 mesiace som spala a plakala v posteli. Dokázala som to aj deň čo deň. Len tak ležať. Byť sama. A spať, lebo keď som spala, aspoň vtedy som nemusela cítiť bolesť, v ktorej som sa aj zobúdzala. Nič ma nerobilo šťastnou. Bolelo ma, keď som chodila na naše stretka do spoločenstva a nedokázala sa zdieľať (o tom, čo Pán Boh robí v našom živote) ako ostatní.
Depresia sa nedala zniesť a predsa mi pomohol to prežiť.
Bolelo ma, že sa nedokážem pri chválach modliť slobodne nahlas, lebo ak som chcela niečo povedať, trvalo mi to asi polhodinu, kým som sa odvážila povedať jednu vetu. Bolelo ma, keď som pred ľuďmi bola občas prehnane citlivá, boleli ma moje zmeny nálad, bolelo ma, keď som musela v škole ísť na WC ,aby som sa vyplakala a potom nastavila falošný úsmev. Bolelo ma jednoducho aj to, že ma niečo ťaží.
Nedokázala som počúvať slová typu “si milovaná, si vzácna Radka … “ Niežeby som si to nechcela pripustiť. Chcela som. Ale moja myseľ to nedokázala. Mohla som písať miliónkrát o tom, že som dosť a cenná, keď aj tak už od rána, odkedy som otvorila oči, som začala plakať pretože nemám chuť žiť. Viem aký to je pocit, keď povieš ľuďom ako ti je na nič a že už nevládzeš žiť a oni to zoberú len ako jednu blbu náladu, ktorá hneď prejde.
Lenže nevedia ,že takéto chvíle boli nevypovedané nahlas deň čo deň, a že každá ďalšia bolesť vás len núti aj napriek všetkému čo ste prežili s Bohom a viete ,že On je nádej, povedať ,že chcete zomrieť. Teda. Nie zomrieť. Ale neexistovať. Nedalo sa to zniesť a predsa mi pomohol to prežiť. A ak som si povedala, že chcem byť šťastná..ja som si to ľudia predstavovala ako keď stojím na slnku a moje vnútro aj tak všetko páli.
Som vďačná, že moja depresia bola Bohom zastavená presne včas.
Posledné mesiace som bola stále bližšie a bližšie ku dňu, kedy už nebudem vládať ani dýchať tento život z tej bolesti vo mne.. a tak som vďačná, že Boh to zastavil presne včas.
Boh mi dal tú milosť, že som sa ho nepustila. Dal mi tú milosť, že som nikdy reálne neuvažovala nad samovraždou, hoci som kričala, že chcem zomrieť. Dal mi tú milosť mať v živote ľudí, ktorí vydržali moje stavy, ktoré sa často prejavovali posielaním správ na FB ako veľmi už nevládzem. Boh ma taktiež oslobodzoval skrze modlitbu oslobodenia, kde som mohla vidieť, aký vplyv na mňa mali nezlomené prekliatia v rodových koreňoch a ako všetko to vplývalo ma moju slobodu.
Boh mi dal cez moju milovanú priateľku obraz o mne, presne charakterizujúci čas, ktorý som žila:
“Videla som ťa ako máš zatvorené oči alebo bola na nich šatka..v rukách máš mega ťažký meč, ktorým sa oháňaš..Kričíš silno akoby si mala silné bolesti a slabosť. No oháňaš sa stale tým mečom. A zrazu si presekla ním tmu a ona padla ako záclona dolu a oslepovalo ťa silné svetlo..v tom som videla a počula ako padli na zem ťažké putá.”
Dokázala som len kričať meno Ježiš uprostred najväčšej temnoty
Lebo keď povieš hoci len 3 slová “Bože, pomôž mi” alebo kričíš len “Ježiš” uprostred najväčšej temnoty, Ježišovi to stačí na to, aby za teba bojoval.
Viete, jediné čo som vtedy dokázala robiť uprostred hrozného chaosu v mojom duchovnom svete, bolo len kričať meno Ježiš. Veľakrát som sa fyzicky nemohla prekonať modliť sa, no boli dni, keď mi Ježiš dal mega silu. Mega silu rozumej vstať ráno a modliť sa viac ako 10 minút. Boh mi dal presne toľko slov do modlitby, ktoré boli potrebné na boj v duvchovnom svete. Hoci mne sa to všetko zdalo tak málo, akoby som už dávno zlyhala.
Niekedy nie sú potrebné ani slová, ale dôvera.
Lebo keď povieš hoci len 3 slová “Bože, pomôž mi” alebo kričíš len “Ježiš” uprostred najväčšej temnoty, Ježišovi to stačí na to, aby za teba bojoval. Lebo v danom čase to bolo všetko, čo som zo seba vydať von mohla. A niekedy nie sú potrebné ani slová, ale dôvera. A myslím, že to bola moja najväčšia zbraň.
V niektoré dni bola aj moja dôvera zabíjana a kričala som na Boha v úzkostiach nech mi dá pokoj, kopala som do všetkého, kričala, plakala, triasla sa, nechápala som, prečo to nezastaví, keď sa tak snažím byť pri Ňom deň čo deň, hoci to tak bolí.. cítila som ako mi diabol chce vziať všetko.. potom som aj tak bežala k Bohu, lebo moje srdce aspoň trošku dúfalo, že Boh je verný, hoci som to v daných časoch takto nedokázala vidieť.
Boh potreboval uzdraviť moje srdce, potreboval vyniesť na svetlo všetky tie rany, ktoré potrebovali byť uzdravené úplne do hĺbky. Začal vyberať nože z môjho srdca, ktoré tam boli zapichnuté od detstva, preto to tak všetko bolelo. Moja myseľ bola na totálku ovládaná diablom. Mne nestačilo povedať Radka si vzácna, spamätaj sa. Moja myseľ ani nechápala týmto slovám, bola zaslepená a zmietaná diablom. A Boh sa mi nešprtal v mojich ranách. On len začal odliepať staré náplasti. Bolo potrebné, aby tá hnísajúca rana našla vzduch a zbavila sa hnisu, aby mohlo prísť úplné uzdravenie.
Ježiš je ten istý dnes, včera a naveky.
Skôr, než začnem hovoriť, ako Boh začal premieňať môj život v tejto oblasti, chcela by som napísať v krátkosti niečo ľuďom, ktorí neveria v Boha a čítaju to. Ježiš je ten istý dnes, včera a naveky.To znamená, že tak, ako uzdravoval ľudí pred 2000 rokmi, robí to aj dnes. Áno, zažila som to, že keď som sa pomodlila za chorého človeka “Choroba odíď v mene Ježiš” v momente odišla, bez srandy. Videla som, ako sa v mene Ježiš postavil človek z vozíčka, ktorý na ňom sedel roky. Zažila som na vlastnom živote zázraky a nepochopiteľné veci, ktoré nedokážu pochopiť ani psychológovia.
Áno, Boh dáva obrazy a videnia, dáva prorocké sny, hovorí k nám nadprirodzeným spôsobom, dáva ľuďom dary. Dary poznania, dar proroctva, dar uzdravovania a iné. Pretože ako inak má robiť zázraky, ak nie cez nás ľudí? Ako inak ma ukázať ľuďom, že existuje, ak si na to nepoužije ľudí, ktorí mu naozaj veria? Ak je tvoja viera len v nedeľu v kostole, potom Ježiša skutočne nepoznáš. Nie je to o tom, že sa v kostole v nedeľu pomodliš a nič sa nedeje. Ani zďaleka ľudia. Koľkokrát som sa za niečo modlila, toľkokrát ma vyslyšal A ĽUDIA, BOLI TO VECI MNE NEMOŽNÉ.
Nepíšem to ako frázy, ako nejaké rozprávky. Ja som bola tiež ten typ človeka, ktorý nechápal veriacich ľudí. No keď prišiel zlom do môjho života, ja som mohla vidieť, že Ježiš fakt žije. Všetko, čo som si myslela, že je už stratené, zobral Boh do svojich rúk a ukázal mi, že On je Všemohúci a Milujúci Otec. Tak toto len v skrátkosti, keďže toto svedectvo je už teraz dosť dlhé
No potom sa dialo niečo krásne.
Prišiel festival Lumen, na ktorý som ani zďaleka nemala chuť ísť. Išla som tam so strachom, že opäť budem mať boje sama so sebou. Keď sme prišli, tak sme najprv išli na omšu, kde som mala hrozne boje v mysli, haha presne ako som predpokladala:D Slzy v očiach. Depresia. Počula som hrozne myšlienky o mne, celá temnota v mojej hlave. Chcela som kričať a odísť preč ďaleko od ľudí a keď som prijala eucharistiu, moja modlitba bola: ,,Ježiš, zastav to už.” Fakt v beznádeji ľudia, to boli už moje posledné sily. Celý deň som hovorila Bohu ako už nevládzem, ako už chcem mať pokoj od všetkého a byť slobodná.
Chvála ma vyslobodzovala.
No potom sa dialo niečo krásne. Boh sa ma počas chvál na Godzone veľmi dotýkal. Len som sa snažila chváliť Boha cez všetky tie myšlienky, ktoré som počula a zrazu som cítila Jeho prítomnosť. Nič viac, len Jeho prítomnosť a to ma tak uzdravovalo. Neviem vám to opísať viac, ale je to niečo nadprirodzené, čo človek ťažko pochopí. Dokázala som sa odreagovať ako už naozaj dlho nie, skákať, smiať sa..v tých momentoch som bola slobodná od toho, kto si čo o mne bude myslieť. Viete si predstaviť čo to pre mňa bolo? V ten istý večer sme ešte išli na Lamačské chvály. Napriek tomu, že som bola hrozne unavená, bol to jeden z najkrajších večerov v mojom živote. Tancovala som. Ľudia, tancovala som uprostred môjho najhoršieho času. Viete kto vo mne pôsobil? Duch Svätý. Chvála ma vyslobodzovala.
,,Niekomu dnes bola vytrhnutá depresia zo srdca”
V tom momente som cítila, ako sa mi niekto fyzicky dotkol srdca.
Keď sa už končili chvály, Braňo Letko (,ktorý vedie chvály,) na konci povedal z daru poznania: ,,Niekomu dnes bola vytrhnutá depresia zo srdca” a v tom momente som cítila, ako sa mi niekto fyzicky dotkol srdca. Opäť niečo, čo vám vysvetliť neviem, lebo to bolo z neba. Najprv som si ani neuvedomila, čo som počula a zrazu som začala plakať od radosti. Od tejto vety sa môj život zmenil. Neviem ako to bolo možné, nechápem doteraz, ale bola som úplne slobodná a šťastná. Aj keď prišli boje do mojej mysle, ja som to dokázala rýchlo zahodiť a neriešiť to. Akoby som bola nad všetkými tými myšlienkami, ktorými sa ma diabol znovu začal ničiť. Celá myseľ bola očistená od všetkých tých klamstiev.
Boh dokončil svoje dielo
Keď som prišla domov, čakala som, že nasledujúce dni budú opäť rovnaké.. no ako išiel čas, cítila som ako Boh naozaj premenil moju myseľ a ja som tomu nevedela uveriť..deň za dňom. Vstala som ráno a neplakala som. Noci neboli preplakané. Na stretku v spoločenstve som viedla chvály s gitarou v ruke a spievala.. a do toho sa slobodne modlila NAHLAS pred ĽUĎMI. Nikdy v živote by som to pred tým neurobila, iba s veľkými bojmi a následne by som sa zrútila zo všetkých tých bojov v mojej hlave. Potom prišiel Barkafest, kde Boh dokončil svoje dielo a hrozne ma udivuje, ako si Boh dokáže takéto akcie použiť na uzdravovanie ľudí.
Keď som bola sama na izbe, reálne som počula “zabijem ťa..zničím ťa”. A v tom ma zavolal kňaz, (ktorý ma pozná vo všetkých týchto ohľadoch), aby sa za mňa pomodlil krátku modlitbu oslobodenia. Počas modlitby som počula silný, otrasný krik (démona) a mala som obraz ako sa démoni naťahovali ku mne a chceli mi moju hlavu “roztrhať”, a zrazu tí démoni vychádzali z danej miestnosti von, akoby ich silný vietor hnal odo mňa preč. A popri tom mala obraz moja kamarátka – videla ratolesť a zelenú trávu, čo predstavuje radosť a tak isto videla anjela, s krásnymi krídlami, ktorý si ma pevne privinul k sebe <3 Akú radosť som cítila a vnímala ľudia, ach! <3
“Dcéra moja, tvoja viera ťa uzdravila.”
Potom začali chvály, prišiel Peter Lipták, ktorý viedol modlitbu príhovoru a keď sa začal modliť za nás všetkých, v tých momentoch mi Boh povedal “Ja dokončim svoje dielo” a ja som padla na zem pod mocou Ducha Svätého. A cítila tú lásku, ktorá ma uzdravuje, ale brutal lásku! <3 Potom som vkuse skákala, plakala od šťastia, hovorila dookola vetu “ja nechápem”..nemohla som v daný večer ani zaspať. Cítila som ako mi po celom tele behajú radostné holubice. Haha. Naozaj to neviem opísať, opäť. K tomu moja kamarátka, ktorá nevedela čo sa dialo v mojom živote, mi poslala verš z biblie, ktorý mi vnímala poslať a tým potvrdila to, že moja depresia bola zničena a Ježiš sa oslávil v mojom živote: “dcéra moja, tvoja viera ťa uzdravila” .. <3
Ľudia. Keď som kľačala v kostole pred sviatosťou 1.januára, Boh ku mne prehovoril: ,,tento rok budeš žať požehnania, za ktoré si dávala veľmi veľa slz.” Viete čo sa deje? Presne toto a to nielen v tejto oblasti. Ráno sa zobudím a nemám slzy v očiach. Nemusím sa skrývať pred rodinou deň čo deň a tváriť sa, že je všetko ok, pretože naozaj sa cítim teraz ok! Nemám prehnaný strach z ľudí a konečne môžem vidieť svoju hodnotu.
Dokážem sa vykašľať na diablove myšlienky a žiť ďalej s úsmevom na tvári.
Dokážem sa vykašľať na diablove myšlienky a žiť ďalej s úsmevom na tvári. Pár dni som ešte mala strach, že čo ak sa to všetko vráti. Tak veľmi som sa bála a občas ešte strach mám, predsa to zanechalo vo mne veľa zlých spomienok. Ale Boh robí zázračné veci v mojom živote. Akonáhle príde smútok alebo sklamanie, On to rýchlo premení na niečo brutálne krásne a na konci vždy plačem od radosti. Nedovolí, aby som bola smutná.
Boh mi povedal v jedno ráno : ,,Radka, myslíš, že keď tvoja depresia trvala mesiace, tak radosť budeš mať pár dni?” Och, ako veľmi ma to povzbudilo. Aká som šťastná. Nikdy som nebola šťastnejšia. Hocikedy počas dňa si na sebe všimnem ako sa nevedomky usmievam. V kúpelni už neplačem na zemi ako troska, ale plačem od radosti. Celú moju myseľ mi Boh premenil, uzdravil moje srdce zo všetkých klamstiev.
Mojím priateľom už nepíšem, ako už nevládzem žiť, ale aká som šťastná. Všetky nože zo srdca vybral. Konečne môžem snívať svoje sny, môžem byť tým, kým som. Je to ťažké opísať, čo prežívam..ale tak, ako som si zvykla na plač a smútok, si teraz zvykám na radosť a smiech. Robím veci, ktoré som sa pred tým neodvážila robiť. On je dobrý Otec. Verný. Ani jedna slza nevyšla nazmar. Ani jedna malá modlitba, ktorou som bojovala, nebola zahodená. Každý jeden prísľub o mojom vyslobodení potvrdil. Strach, úzkosť, depresia sú porazené v mene Ježiš! Je nádej aj pre tvoju budúcnosť! <3
Ďakujem, že ste došli až tu.
S láskou a žehnaním Radka, spoluzakladateľka stránky Worshipster + <3
