Prinašáme vám rozhovor s jedným z naších Worshipster sledovateľov, ktorý by sa s vami rád podelil o svoje svedectvo s Pánom Ježišom.
Rozhovor Nikodéma s Ježišom v Jánovom evanjeliu o novom narodení sa z vody a z Ducha poznáme. Vysvetľuje, že človek sa musí akoby druhýkrát narodiť. Duchovne. Pre Božie kráľovstvo. Ježiš hovorí Nikodémovi, že „ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“. Konkrétny, a v istom zmysle aj veľmi dramatický spôsob onoho druhého narodenia sa pre Božie kráľovstvo, zažil aj Robo Lazar (46).
Robo, tvoje svedectvo nájdenia viery a vnútorného hlbokého premenenia života je naozaj nevšedné. Skús nám ho priblížiť.
Za socializmu som mal detstvo asi ako každé iné dieťa. Rodičia sa snažili dať nám všetko, čo bolo možné deťom dať. Boli zlatí, starali sa o nás. Dali ma aj pokrstiť, ale k viere nás doma neviedli. Mama dodržiavala niektoré kresťanské tradície (napr. na Vianoce, na Veľký piatok), ale nikdy nám to nevysvetlila konkrétnejšie, čo vlastne znamenajú. Od určitého veku som veril v Boha, ale nebola to živá viera, skôr len taký obchod, že som sa modlil, keď som niečo potreboval, hlavne keď som mal veľa „prúserov“.
Chceš nám opísať akých „prúserov“?
Začalo sa to v asi v 17-tich rokoch. Prvé diskotéky, kde sa pridružil alkohol potom dievčatá, bitky. Všetko ako naplnenie túžby po sebapotvrdení, posilnení ega. Neskôr sa pridali aj drogy („Chúďa mama, keď to bude čítať!“ poznámka Roba). Tento životný štýl zo mňa „urobil“ pyšného egoistu, ktorý bol hrdý na svoje zlé meno. Hoci ma to potom neskôr mrzelo, moje zlé meno ma už všade predchádzalo.
Ako dlho trval tvoj životný štýl založený na budovaní zlého mena?
Žil som týmto spôsobom viac ako 20 rokov. No hoci som bol taký, aké boli moje skutky, napriek tomu som veril, že Boh existuje. Keď som vyrobil nejaký veľký problém, začal som sa modliť a vždy ma z toho Pán nejako „vysekal“, i keď následky svojich činov som musel niesť (polícia, súd, vyšetrovačka, atď.).
Ako si sa vedel modliť? Kto ťa to naučil?
Išlo to samé. Vlastnými slovami. Myslím si, že je to dar od Boha. Nikdy som sa nemodlil nejaké oficiálne naučené modlitby. K modlitbe Otče náš a Zdravas Mária som sa dostal až cez veriacich priateľov. Poznal som tie modlitby z počutia, ale nikdy som k nim neinklinoval.
To je krásny paradox a svedectvo vzhľadom na to, že dnes nosíš ruženec na krku. Ako došlo k tejto zmene?
Pán mi poslal do života kamaráta Vlada, kuchára z charity v Prievidzi. A keď som ešte stále žil zlým štýlom života, vnútorne som sa už pred spaním modlil a aj ráno som sa vlastnými slovami poďakoval za deň. Tiež občas potajomky som sa modlil na ulici pri prechádzke so psom alebo doma, keď som bol sám. Ale nikomu som o tom nehovoril. Hanbil som sa. A teraz sa hanbím, že som sa vtedy hanbil. Modlitba je začiatkom každej veľke zmeny.
Znie to takmer idylicky, ale stále tu boli tvoje problémy v partii s alkoholom a drogami.
Nebolo to často, ale bolo. V tom čase som však už videl Vladov príklad, s ktorým som viedol zaujímavé rozhovory o zmysle života, o Bohu. Cez neho mi Boh ukázal, ako človek môže prežívať vieru a žiť s Bohom. Môj názor na Cirkev a vieru bol taký ako názor väčšiny – nepotrebujem ani kňazov, ani kostoly, vystačím si sám. Hoci som veril v Boha, toto som nepotreboval.
Ako si sa teda dostal do kostola, ktorý si nepotreboval?
Moja prvá svätá omša v dospelosti bola s dcérou mojej bývalej priateľky, s kamarátom Vladom a jeho rodinou. Bianka (dcéra priateľky) chodila na náboženstvo, ale nemala s kým ísť do kostola, tak som išiel ja. Bianka bola natešená, ale keď sme vyšli z kostola, Vlado sa ma opýtal na moje pocity zo svätej omše. Žiaľ, neboli dobré, resp. boli zvláštne. Napriek tomu som tam chodil s Biankou pravidelne na detské sväté omše, lebo potrebovala pečiatky od kňaza na 1. sv. prijímanie.
Dávalo ti to niečo?
Zo začiatku nie. Ale neskôr áno. Začal som sa tešiť na tie omše. Menili ma. Vnímal som to ako zmysluplný a radostný čas. Paradoxne Bianka napokon na 1. sv. prijímanie nešla, ale ja som pokračoval v návštevách kostola. Postupom času som sa vďaka Božej milosti, ktorá prichádzala cez sv. omše a modlitby, začal zbavovať svojich nerestí – alkoholu a drog. Bo posilňoval moju vôľu odolať ponukám zo strany kamarátov.
Dá sa vymaniť spod vplyvu silnej partie, spod vplyvu nie najlepších kamarátov? Ako?
Dá. S Božou pomocou. Keď raz postavíš Boha na 1. miesto, zistíš, že nepotrebuješ nič. Máš iný zmysel života.
Ako si dokázal chodiť pravidelne v nedeľu do kostola, keď si neprijímal sviatosti?
Ťahalo ma to. V prvom rade ma zaujalo čítanie Božieho slova a kázeň. Vždy mi to niečo dalo.Malo to hlavu aj pätu. Cítil som tam lásku. Odišiel som vždy naplnený.
Ako si sa dostal napokon aj ku sviatostiam, k plnému rozvinutiu života v Božej milosti?
Kamarát Vlado mi dal jednoduchú otázku: „Nerozmýšľal si nad tým, že prijmeš sviatosti?“ Moja prvá odpoveď bola: „Ani nie!“ V istom okamih som však vnímal silné vnuknutie prijať sviatosti. Tak som sa bol informovať u kňaza. Zapísal ma a pripravoval som sa na ne trištvrte roka. V deň 1. sv. prijímania som cítil, že svätá omša zmenila svoj rozmer, bolo to také plnšie.
Po birmovke, vo chvíli birmovania som necítil nič, ale potom v modlitbe vlastnými slovami som v istej chvíli mal zvláštny pocit – naplnil ma pokoj, láska, niečo veľmi príjemné a nové.
Dostal si so sviatosťou birmovania aj odvahu svedčiť a vypovedať tvoje svedectvo o Bohu?
Nie hneď. Ale po istom čase od tejto udalosti ma oslovil kňaz (páter Marek), ktorý ma poprosil počas svätého prijímania, aby som za ním prišiel d sakristie. Chcel počuť môj príbeh. Časom mi navrhol, či by som nechcel svedčiť mladým ľuďom na duchovnej obnove o mojom obrátení. Začal som nad tým rozmýšľať. A napokon ma „nalanáril“.
Vieš opísať svoje prvé svedectvo a pocity z neho?
Mal som strašnú trému. Nikdy pred svojím obrátením som nezniesol, keď na mňa niekto „čumel“ a „zízal“, tak som mu vtedy „dal nakladačku“. Preto bolo pre mňa neobvyklé, že decká pozerajú na mňa, ale Pán mi pomáhal cez pátra Mareka. Najzvláštnejšie bolo odpovedať mladým na otázky, ktoré boli veľmi osobné. No napokon mi môj synovec aj p. Marek dal spätnú väzbu, že moje svedectvo mnohým mladým pomohlo. Vtedy som pocítil
veľkú radosť, pokornú radosť a vďačnosť, že mňa a moje svedectvo si Pán „použil“ na takú vec.
Robo, na záver otázka vzhľadom na tvoje plány v budúcnosti. Plánuješ niečo?
Neplánujem nič, ale mám túžbu pomáhať ľuďom. Akokoľvek, komukoľvek, tam, kde ma Pán pošle.
Ďakujem za rozhovor a tvoje svedectvo!
Elena Blašková
